O inštitúte

Na tradíciu Kartuziánskeho kláštora v Levoči z roku 1454 a Jezuitského konviktu v Levoči z roku 1724, ktoré tu mali elitnú školu pre vyššie vzdelanie šľachtických rodov, a Pedagogického inštitútu v Spišskej Kapitule z roku 1819 nadviazala v roku 1995 Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku a v roku 2008 založila Inštitút Juraja Páleša v Levoči.
Juraj Páleš bol v roku 1818 vymenovaný za prvého riaditeľa Pedagogického inštitútu v Spišskej Kapitule a v rok 1819 vydal v Levoči prvú Pedagogiku v slovenčine resp. vo vtedajšej bernolákovčine.

Súčasná budova Pedagogickej fakulty KU – Inštitút Juraja Páleša v Levoči má bohaté a zaujímavé dejiny. Pôvodne to boli záhrady tesne za dolnou časťou levočských hradieb, kde bol neskôr postavený kartuziánsky kláštor. Kartuziáni boli na Slovensku len na dnešnom Kláštorisku v Slovenskom raji. Reagovali na pozvanie Spišiakov z roku 1299 a v rokoch 1305 – 1307 si na Kláštorisku postavili kláštor. Ďalší kláštor si založili v roku 1319 na Dunajci – v Červenom Kláštore. Kláštory sa stali ohniskom zbožnosti i kultúry. Boli tu napr. skriptóriá, v ktorých vzniklo mnoho cenných rukopisov. Keď však husiti v roku 1431 vpadli na Spiš, vyrabovali Červený Kláštor a rehoľníkov povraždili. V roku 1433 vyrabovali aj kláštor na Kláštorisku. Mnísi tam síce ostali, ale neistotu zvyšovali bratríci, ktorí v roku 1453 kláštor takisto vyrabovali. Keď sa to opakovalo aj v roku 1454, opustili mnísi kláštor a presťahovali sa s povolením kapituly i panovníka za pevné hradby Levoče, kde im mesto pridelilo práve tieto záhrady pri hradbách. Tu si postavili kláštor a kaplnku. Ostali tu až do doby, keď boli bratríci definitívne porazení. Do svojho kláštora na Kláštorisku sa vrátili v roku 1478. Ich budovy dostala Spišská Kapitula.
Jezuiti, ktorí mali svoj dom a gymnázium v Spišskej Kapitule, sa dostali do Levoče v rámci rekatolizácie v roku 1671. Okrem gymnázia otvorili v Levoči aj šľachtický konvikt. Vznikol na popud ostrihomského arcibiskupa Juraja Széchényiho, ktorý 5. februára 1694 založil základinu 80 000 rýnskch zlatých na založenie jezuitských konviktov v Trenčíne a v Levoči. Peniaze pochádzali z výnosu jeho oravských majetkov a mali sa rozdeliť na polovicu pre oba ústavy. Podmienky boli nasledujúce:
1. Aby po vykonaných skúškach prijímali mládencov bez rozdielu stavu.
2. Jezuiti sa zaväzujú. že odvedú dobrú prácu a budú dávať ročné vyúčtovania zo správy konviktu a z výchovy mládeže.
3. Do konviktu treba prijímať synov vlasti, najmä synov zaslúžilej šľachty, konvertitov alebo tých, čo zavrhli herézu a ktorí majú povolanie podľa kánonického práva. Mali by ovládať dva alebo tri jazyky – na Spiši aj nemčinu. Ak by boli nemajetní, majú dostať aj odev a zaopatrenie.
4. Nemajú sa prijímať študenti mladší ako 12 rokov. Rektor má právo potrestať alebo prepustiť tých, čo majú zlé mravy alebo sa nechcú učiť.
5. Podľa uváženia provinciála a rektorov sa má určiť počet konviktov so správcami a učiteľmi a potrebným personálom.
6. Základný kapitál môžu jezuiti investovať a kupovať zaň majetky. Smú ho však používať len v zmysle a na účely tejto listiny.
7. Ak by tieto konvikty zanikli, má suma prejsť podľa rozhodnutia generála alebo provinciála Spoločnosti Ježišovej na iné podobné konvikty v Uhorsku alebo aj v zahraničí, určených na výchovu uhorských šľachticov – katolíkov.
Iniciatívy sa po Széchényiho smrti ujal panovník Leopold I. a 12. decembra 1695 prikázal hlavnému komorskému grófovi Banskobystrickej komory prevziať jeho oravské majetky a vyplácať obom konviktom každoročne šesťpercentný úrok z výnosu základiny.           Po oznámení o základine začali rektori levočského kolégia uvažovať o mieste, kde by mohli konvikt založiť. Nie je div, že ich pozornosť vzbudili budovy bývalého kartuziánskeho kláštora, ktoré síce po právnej stránke dostali v roku 1674, ale protest Levoče im v ich používaní zabránil. V roku 1696 vybavil rektor kolégia P. Henrich Berzeviczy peniaze zo základiny a kúpil za ne tieto budovy bývalých kartuziánov v južnej časti mesta pri mestských hradbách. Šlo o zvyšky kláštora, kostola a bývalého dvora – cintorína okolo kostola. Budovy boli v dezolátnom stave. Boli to dve podlhovasté budovy, ktoré sa  dali s neveľkými prostriedkami opraviť. V roku 1697 sa urobil výkop pre základy nových budov, o rok neskôr sa položil základný kameň pre novú budovu konviktu, ktorá nadväzovala na chodbu starej budovy. V práci sa pokračovalo pomaly aj v rokoch 1699 a 1700. Po prerušení v roku 1701 sa pokračovalo roku 1702 a v rokoch 1703 – 1704. Medzitým však vypuklo povstanie Františka II. Rákociho, ktoré práce prerušilo. Keď Levoča 13. februára 1710 po niekoľkotýždňovom obliehaní kapitulovala, vrátili sa aj jezuiti. Keďže ich budovy boli priamo za hradbami, našli strechu konviktu i kaplnky vypálené a budovy poškodené. Dali sa do práce, opravili budovy konviktu, urobili strechu aj na kaplnke a 13. októbra 1711 mohol byť konvikt otvorený a začať svoju činnosť. Stavebné práce pokračovali až do roku1724.
Konvikt poskytoval vyššie vzdelanie a výchovu 20 – 40 študentom, ktorí pochádzali z celého Slovenska a bývali synmi najvýznamnejších šľachtických rodov. Hrávali tu aj divadlá. Keď jezuitov v roku 1773 zrušili, konvikt pokračoval až do roku 1785, keď ho Jozef II. priamo zrušil.
Po zrušení konviktu kúpila budovu Levoča a používala ju ako kasáreň. Možno povedať, že dnes sú interiéry konviktu zachované v takom stave, v akom sa postavili v uvedených rokoch, včítane klenieb, arkádových chodieb a pod.
Dňa 8.1.2011, J. E. Mons. Prof. ThDr. František Tondra, spišský diecézny biskup, spolu so svojimi pomocnými biskupmi J. E. Mons. Dr. Andrejom Imrichom a J. E. Mons. Dr. Štefanom Sečkom, za účasti viacerých kňazov, celebroval v obnovenej kaplnke sv. Valentína slávnostnú svätú omšu a po jej skončení za účasti štátneho tajomníka MŠ VV SR Jaroslava Ivanču, generálneho riaditeľa sekcie vysokých škôl prof. Ing. Petra Plavčana,CSc., vzácných hostí z univerzít v Poľsku, Maďarsku a Čiech, za prítomnosti Jeho Magnificencie, prof. Tadeusza Zasepu, PhD., rektora KU v Ružomberku, prof. RNDr. ThDr. ICLic. Jany Moricovej, PhD., prorektorky KU, dekana PF KU doc. PaedDr. Tomáša Jablonského, PhD., a jeho prodekanov Prof. PhDr. ThDr. Amantia Akimjaka, PhD., RNDr. Štefana Tkáčika, PhD., PF KU, Ing. Richarda Kerekeša, PhD., hlavného manažéra pri obnove týchto pamiatkových budov, a za účasti ďalších vzácnych hostí, obnovené priestory IJP PF KU v Levoči posvätil a spolu so štátnym tajomníkom MŠ VV SR uviedol do používania pre vysokoškolské účely.

Doc. PhDr. Ivan Chalupecký, PhD., spišský historik z Levoče

Juraj Páleš – prvý riaditeľ prvého učiteľského ústavu na Slovensku sa narodil  25. apríla 1753 v Klačne, predtým Gajdel pri Prievidzi. Pochádzal z roľníckej rodiny. Patrí medzi významných predstaviteľov, ktorý mal encyklopedické vedomosti – ovládal okrem svojho materinského jazyka aj nemecký a latinský jazyk, absolvoval štúdium teológie a filozofie a bol významným pedagógom a historikom. Filozofiu študoval v Trnave, odkiaľ v roku 1773 odchádza do Viedne, kde získava bakalaurát z teológie a v roku 1776 je vysvätený za kňaza.
Do Spišskej Kapituly prichádza 18. novembra 1777, o rok sa stáva farárom v Žehre, odkiaľ v roku 1792 odchádza pôsobiť na farnosť do Müllenbachu. Neskôr pôsobil ako kaplán v Spišskej Kapitule a 25. októbra 1805 sa stáva kanonikom Spišskej sídelnej Kapituly. Spišské biskupstvo, zriadené v roku 1776, nemalo do roku 1819 vlastný diecézny seminár. Keď biskup Ján Ladislav Pyrker zriadil v Spišskej Kapitule prvý učiteľský ústav, vymenoval za prvého riaditeľa Juraja Páleša. Juraj Páleš sa stal riaditeľom 19. novembra 1819 ako  66-ročný.
Bol autorom prvých učebníc pre spišskokapitulský ústav Ludimagister in ritibus et caeremoniis per annum occurentibus instructus (Levoča 1820) a Paedagogia slowenska pre triviálske školi Biskupstva Spišského (Levoča 1820) i Organizačného štatútu a Domáceho poriadku ústavu (oba 1819.
J. Páleš sa zaslúžil o rozvoj a pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne v bývalom Uhorsku a na Slovensku. V 20. rokoch 19.storočia zasiahol do diania v dvoch smeroch:
1. Ako organizátor Slovenského školstva v Uhorsku.
2. Ako autor Prvej slovenskej pedagogickej učebnice (vôbec) na území Slovenska, ktorá bola napísaná v Bernolákovčine. Jej názov bol Pedagogia a vyšla v roku 1820. Zachovali sa len 2. zväzky. Jedna je v archíve v Levoči, druhá v Matici Slovenskej. Ostatné boli spálené, aby sa nezachoval materiál, ktorý staval na katolicizme. Niektoré idey z tejto knihy platia až do dnešných dní. Táto učebnica bola najskôr napísaná v latinčine aby mala odozvu u cirkevných predstaviteľov a až potom bola prepísaná do Bernolákovčiny; obsahuje metódy, spôsoby a formy aké má pedagóg používať pri prezentovaní svojej práce. J. Páleš zomrel na chatrné a podlomené zdravie v roku 1833.